Docenti a Profesori katedry

Etnologia UK > Docenti a Profesori katedry

Profesori

Prof. PhDr. Milan LEŠČÁK, CSc., emeritný profesor Po absolvovaní štúdia jazyka slovenského a národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave obhajobou diplomovej práce Humoristické rozprávanie v Spišskom Hrhove, Klčove a Doľanoch. Vo svojej vedeckej práci M. Leščák nadviazal na dielo svojho učiteľa – prof. A. Melicherčíka, nadväzujúceho na odkaz ruského folkloristu P. G. Bogatyreva, ktorý v medzivojnovom období pôsobil na bratislavskej univerzite. M. Leščák sa venoval slovesným žánrom (humoristické rozprávanie, hádanka), teórii folkloristiky (predmet bádania, kategória súčasnosti, metódy terénneho výskumu folklóru), dejinám folkloristiky, folkloristickým aspektom teórie komunikácie, teórii folklorizmu. Koncepčne pripravil viaceré semináre a konferencie s medzinárodnou účasťou k problematike teórie a dejín folklorizmu, z ktorých editorsky alebo ako spolueditor pripravil niekoľko zborníkov. V spoluatorstve s Oldřichom Sirovátkom vydal v roku 1982 základnú príručku Folklór a folkloristika (Bratislava 1982), učebných materiálov Úvod do folkloristiky (Bratislava 2006) a Folklór a scénický folklorizmus (Bratislava 2007). Na konci 60. rokov stál pri zrode odborného periodika Národopisné informácie (teraz Etnologické rozpravy). Od roku 1995 pôsobil na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty UK, od roku 1996 ako vedúci tejto katedry. Pôsobil vo vedeckých radách akademických a univerzitných pracovísk, v redakčných radách vedeckých etnologických časopisov, v poradných zboroch a odborných komisiách, členom umeleckých rád folklórnych súborov. Leščák stál pri zrode súťažnej prehliadky filmov s národopisnou problematikou Etnofilm Čadca (od 1980), v rámci ktorej pôsobil ako člen prípravného výboru a viac ročníkov tiež ako predseda hodnotiacej poroty. Je členom niekoľkých domácich a zahraničných vedeckých organizácií a držiteľom viacerých významných ocenení.
Prof. PhDr. Ján MICHÁLEK, DrSc., emeritný profesor Ján Michálek v roku 1956 absolvoval štúdium histórie a národopisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a odvtedy až do odchodu do dôchodku v roku 2004 pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na katedre, ktorá dnes nesie meno Katedra etnológie a Muzeológie FiF UK. Vo svojom vedeckom diele sa venoval predovšetkým dejinám folkloristiky, teórii folkloristiky a jednotlivým žánrom ľudovej prózy. Pripravil viacero skrípt a učebných textov. Editorsky pripravil pre vydavateľstvá VEDA, Tatran, Mladé letá a i. početné zbierky a výbery z ľudovej slovesnosti. Stál pri zrode edície Ľudové umenie na Slovensku vo vydavateľstve Tatran, kde publikoval monografie memorátov, miestnych a historických povestí, a demonologických povestí. Editoval viacero lokálnych a regionálnych monografií, zborníky z vedeckých podujatí. Patrí k zakladajúcim členom Slovenskej národopisnej spoločnosti, ktorá vznikla v roku 1958. Pedagogickú, vedeckú a organizačnú prácu J. Michálka ocenili viaceré inštitúcie pamätnými plaketami a medailami.
Prof. PhDr. Rudolf BEDNÁRIK, DrSc., 1947 – 1969 Jedna z výrazných postáv slovenskej etnológie, ktorá formovala jej podobu ako všestranný vedec a ako dlhoročný univerzitný pedagóg. Ako uznávaná osobnosť slovenskej etnografie začal v povojnových rokoch prednášať na Filozofickej fakulte národopis, od roku 1947 externe, po roku 1951 ako interný pracovník Univerzity Komenského. V roku 1965 sa stal ako prvý Slovák univerzitným profesorom etnológie na Slovensku. Významne sa podieľal na formovaní pracoviska i študijného odboru, v rokoch 1965-1968 bol vedúcim vtedajšej katedry archeológie, dejín umenia, etnografie a folkloristiky. Vedecká a publikačná činnosť R. Bednárika je mimoriadne rozsiahla a pestrá. Publikoval vyše 70 štúdií a článkov a takmer dvadsať monografických diel. Venoval sa problematike ľudového staviteľstva a bývania, ľudového výtvarného umenia, zvykom. Významnou mierou prispel aj k etnografickému výskumu Slovákov v zahraničí. Jeho dielo sa vyznačuje širokým tematickým záberom, materiálovo orientovaným na konkrétne prejavy tradičnej kultúry. Spolu s kolegom z katedry prof. Andrejom Melicherčíkom a Dr. Jánom Mjartanom v ústave Slovenskej akadémie vied prispeli k etablovaniu sa slovenského národopisu ako vedy. Ako dlhoročný pedagóg sa podieľal na výchove celej tzv. zakladateľskej generácie slovenského národopisu.
Prof. PhDr. Karel CHOTEK, 1921 -1932 Významný etnograf, bádateľ, profesor všeobecného národopisu, zakladateľ odboru národopis na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý sa v roku 1921 začal prednášať na prvej univerzite v Československu. Počas jeho pôsobenia na Filozofickej fakulte UK (1921 – 1931) pôsobil na rozvoj predmetu štúdia národopisu. Vo vedecko-výskumnej činnosti stáli v popredí jeho záujmu otázky osídlenia, bývania a poľnohospodárstva. Zaoberal sa aj otázkami všeobecného národopisu a antropológie. Pričinil sa o prípravu prvých reprezentantov slovenskej generácie odborníkov, ktorí neskôr pôsobili na formovanie národopisu nielen na pôde Filozofickej fakulty UK (R. Bednárik, J. Mjartan), ale i vedeckých inštitúcií. Profesor Karel Chotek právom ostáva v pamäti generácií ako nestor slovenskej etnografie.
Prof. PhDr. Ján PODOLÁK, DrSc., Dr. h. c. 1966 – 1994 Napriek tomu, že takmer tri desaťročia strávil na pôde Univerzity Komenského, jeho vstup do aktívneho profesionálneho života bol spojený s pôsobením v Národopisnom ústave SAV v Bratislave, kde pracoval hneď po ukončení vysokoškolského štúdia (1951). Už od počiatku sa vedecky a vedecko-organizačne zapojil do rozvoja a smerovania pracoviska, a to tak na bádateľskom poli, s akcentom na agrárnu kultúru (tradičné poľnohospodárstvo, pastierske kultúry v Karpatoch a na Balkánskom polostrove), na výskum Slovákov v zahraničí a dejiny národopisu, ako aj pri príprave a realizácii prvých kolektívnych monografií prác syntetického charakteru. Vedecko-organizačné schopnosti preukázal aj spoluprácou pri zakladaní a redigovaní časopisu Slovenský národopis (od roku 1953).. Krátko po príchode na Katedru archeológie, dejín umenia, etnografie a folkloristiky Univerzity Komenského (1967) zakladá vedeckovýskumné pracovisko Kabinet etnológie a medzinárodný študentský seminár (1968). Jeho úsilie o budovanie odboru národopis na univerzite vyústilo do vytvorenia samostatnej Katedry etnografie a folkloristiky (1969). V tom istom roku zakladá medzinárodný publikačný orgán slovanských etnológov Ethnologica Slavica, vychádzajúci v cudzích jazykoch. V pedagogickom pôsobení na Univerzite Komenského uplatňoval výsledky dlhoročného štúdia agrárnej kultúry, dejín národopisnej vedy, slovanského národopisu, kultúry neslovenských menšín žijúcich na Slovensku, etnokultúmych procesov na Slovensku a v strednej Európe. Ján Podolák patrí k nestorom slovenskej etnológie. S jeho menom sa spája široko rozvinutá vedeckovýskumná a organizačná činnosť orientovaná aj na spoluprácu so zahraničím, pedagogická činnosť a bohatá publikačná činnosť. Jeho celoživotná aktivita našla uznanie formou početných ocenení.
Prof. PhDr. Bruno SCHIER, 1940 – 1943 К významným osobnostiam, ktoré sa podieľali na formovaní odboru národopis po založení Univerzity Komenského, patril aj prof. Bruno Schier. Prednášal národopis v období 1940-1943. Pri výskume sa sústredil na problematiku materiálnej kultúry v oblasti (ako ju sám nazval) „etnických kontaktov“. K jeho ťažiskovým témam terénneho výskumu patrila materiálna kultúra, v rámci ktorej sa sústredil na hľadanie kontinuity v kultúre strednej Európy. Na príklade štúdia obydlia a sídelných foriem poukázal na vzájomné germánsko-slovanské vplyvy. K ťažiskovým témam patril aj tradičný odev a šperk, ako aj sledovanie ľudových povestí, predstáv a zvykov). Jeho odchodom v roku 1943 boli ukončené aj prednášky z etnografickej problematiky. Štúdium národopisu bolo obnovené v roku 1947 zásluhou profesora Andreja Melicherčíka a profesora Rudolfa Bednárika.
prof. PhDr. Andrej MELICHERČÍK, CSc. 1941–45, 1952–66 Po získaní doktorátu začal pracovať ako odborný asistent národopisu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde pôsobil do roku 1945. V tom čase absolvoval študijný pobyt v Nemecku a jedným z jeho výsledkov bola knižná publikácia Teória národopisu( Liptovský Sv. Mikuláš, 1945), ktorou sa habilitoval. Touto prácou priblížil aktuálne európske smery a prístupy európskej etnografie a folkloristiky. V roku 1950 nastupuje v Bratislave do novoutvoreného Národopisného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení ako jeho riaditeľ. V pedagogickej práci Andrej Melicherčík pokračoval od roku 1952 ako docent a od roku 1963 ako profesor folkloristiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Andrej Melicherčík sa intenzívne venoval teoretickým otázkam folkloristiky či Jánošíkovskej tradícií, ktorým venoval početné štúdie. Podieľal sa na viacerých edičných počinoch: viaceré vydania Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí, Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia atď., ku ktorým napísal obsiahle úvody, doslovy a poznámkové aparáty. Komplexný pohľad na repertoárová šírku folklórnych žánrov na Slovensku podáva jeho chrestomatia Slovenský folklór (SAV – Bratislava, 1959). Plány A. Melicherčíka spracovať dejiny ľudovej kultúry na Slovensku a pripraviť komplexnú monografiu Oravy jeho náhlou smrťou ostali nenaplnené. O rozvoj etnografie a folkloristiky sa A. Melicherčík zaslúžil aj organizačnou a koncepčnou prácou ako člen viacerých komisií, grémií – bol členom vedeckej rady Národopisného ústavu Slovenskej akadémie vied, pracoval v redakčnej rade Slovenského národopisu, bol členom odbornej komisie pre etnografiu a folkloristiku pri Československej akadémii vied, členom Kolégia histórie Slovenskej akadémie vied, v roku 1958 patril k zakladajúcim členom Slovenskej národopisnej spoločnosti a v rokoch 1963 – 1966 bol jej podpredsedom.
Prof. Vilém PRAŽÁK 1936-1939, 1955–57 V rokoch 1936 až 1939 zabezpečoval prednášky z etnografie v rámci štúdia histórie doc. Vilém Pražák. Ako externý pedagóg pôsobil na Filozofickej Fakulte aj v období medzi rokmi 1955-57. Národopis, a najmä folkloristiku, v tomto období prednášal v rámci štúdia slavistiky aj doc. Peter Grigorievič Bogatyrev. Kontinuitu štúdia národopisu pomohlo aj v čase, keď nefungoval samostatný odbor, udržať slavistické štúdium, zvlášť slovanský seminár, a to napríklad aj vďaka významnej zberateľskej akcii ľudovej prózy pod vedením prof. Franka Wollmana, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1928 – 1942.
Prof. PhDr. Ján KOMOROVSKÝ, DrSc., 1954 -1959, 1969 – 1975, 1990 – 2000 Významný rusista, slavista, slovesný folklorista, etnológ, religionista, prekladateľ. Začínal (1951) ešte ako študent v Jazykovednom ústave SAV a v rokoch 1954 – 1959 na Katedre ruského jazyka a literatúry FiF UK v odbore stará ruská literatúra a ruský folklór. Bol však z fakulty pre svoje náboženské presvedčenie vylúčený. Keď bol v roku 1968 rehabilitovaný, vrátil sa na fakultu do novozaloženého Kabinetu etnológie ako vedecký pracovník. V tomto období publikoval štúdie o duchovnej kultúre Slovanov, ale najvýznamnejším výsledkom bola knižná publikácia Tradičná svadba u Slovanov (1976) – dielo zásadného významu pre historicko-porovnávacie a sémantické štúdium obyčajou. Bol spoluzakladateľom a 7 rokov výkonným redaktorom medzinárodného zborníka slovanských etnológov Ethnologia Slavica. Pre študentov etnografie prednášal duchovnú kultúru Slovanov a európsky folklór. Politická normalizácia ho opätovne prinútila k odchodu z fakulty (1975), kde nemohol pracovať takmer 15 rokov. Počas nich publikoval preklady inonárodných eposov, mýtov, legiend. Toto mytologické obdobie po jeho opätovnom návrate na FiF UK (1990) vyústilo do religionistiky, ktorej etablovanie na pôde fakulty sa stalo hlavným zámerom jeho vtedajšieho pôsobenia. Posilnením pre tento odbor bolo jeho vymenovanie za profesora (1992). Religionistika ako študijná a vedecká disciplína sa rozvíjala najprv na pôde Katedry etnológie, od roku 2003 už na samostatnej Katedre porovnávacej religionistiky, ktorej vedúcim bol profesor J. Komorovský až do odchodu do dôchodku (2001).
Prof. Mgr. Milan KOVÁČ, PhD., 1995 – 2003
Prof. PhDr. Ján BOTÍK, DrSc., 1963 – 1967 Etnológ a muzeológ, emeritný vysokoškolský profesor. Po ukončení vysokoškolského štúdia (odbor národopis na FiF UK v roku 1963) pôsobil na Filozofickej fakulte ako odborný asistent 1963 – 1967. Odtiaľ prešiel do vtedajšieho Národopisného ústavu SAV, kde pracoval do r.1988. Popri vedeckej práci externe vyučoval na katedre kurzy z oblasti sociálnej kultúry a štúdia rodiny. Od roku 1989 pôsobil v Slovenskom národnom múzeu, v uvedenom roku ako riaditeľ Etnografického múzea SNM v Martine, neskôr ako kurátor v Historickom múzeu SNM, kde mal na starosti oblasť výskumu národností na Slovensku a Slovákov v zahraničí. Tu sa významne zaslúžil o vznik Dokumentačného centra Chorvátov na Slovensku. V rokoch 2001 – 2010 pôsobil na Katedre etnológie a etnomuzikológie FF UKF v Nitre. Oblasťami jeho odborného záujmu sú otázky rodinného a spoločenského života, staviteľstvo a bývanie, migračné štúdie, teória etnicity a etnické minority. Absolvoval študijné pobyty v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Bulharsku, v Argentíne, Spojených štátoch amerických a Kanade.

 

Docenti

doc. PhDr. Ladislav MLYNKA, CSc., 1991 – 2010 Už od ukončenia vysokoškolského štúdia v odbore národopis sústredil pozornosť na štúdium ľudového staviteľstva, ktoré na základe systematického terénneho výskumu interpretoval a publikačné sprístupňoval zo širokého uhla pohľadu. Ku kľúčovým problémom jeho vedeckého záujmu patrilo nielen sledovanie foriem obydlia v kontexte stavebného a sídelného vývinu na Slovensku, ale upriamil pozornosť aj na otázky sociálnej a profesijnej orientácie užívateľov stavebných objektov. Osobitnú oblasť vedeckého záujmu predstavovali ľudové technické stavby na Slovensku (s akcentom na mlyny), ktoré sprístupňoval v početných príspevkoch nielen z pohľadu etnológa, znamenitého znalca konštrukčných zákonitostí týchto objektov, ale aj muzeológa – ochranára tejto oblasti kultúrneho dedičstva na Slovensku. Odborná erudícia Mlynku sa snúbila s poznatkami nadobudnutými počas jeho dlhoročného pôsobenia na pracoviskách pamiatkovej starostlivosti. Tieto dve odborné priority sa premietali nielen do publikačnej činnosti, ale aj do pedagogického pôsobenia na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie, ktoré v roku 1996 vyústilo aj do sformovania študijného odboru „muzeológia“ (Bc.), ktorý odborne viedol Popri prednáškach a seminároch s dôrazom na problematiku ľudového staviteľstva sa neskôr jeho odborný záujem rozšíril o problematiku environmentálnej etnológie s akcentom na ochranu historických sídel, s ich kultúrnou a duchovnou dimenziou a pamiatkami ako prvkami štruktúry sídla a jeho identity.
doc. PhDr. Štefan MRUŠKOVIČ, CSc., 1958 – 1963 Významný predstaviteľ slovenského múzejníctva, vysokoškolský pedagóg. Po skončení štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v rokoch 1958 – 1963 pôsobil na fakulte ako odborný asistent na odbore národopis. Počas svojho pôsobenia na katedre svoje prednášky orientoval na problematiku ľudovej materiálnej a výtvarnej kultúry Slovákov, etnografie Slovanov, osobitne prednášal témy z ľudovej architektúry a muzeológie. Svoj vedecký záujem orientoval na problematiku ľudového staviteľstva a bývania, predovšetkým v oblasti Záhoria a západného Slovenska. Druhým okruhom jeho výskumov sa stalo výtvarné umenie, zvlášť ornamentika a osobitne dejiny a teória muzeológie. Muzeológiu prednášal na katedre v Bratislave kontinuitne až do roku 1989. Najväčší význam má jeho vedecko-organizačná a riadiaca práca, ako autor koncepcie Múzea slovenskej dediny a expozície SNM (1975), scenárista a dlhoročný vedecký redaktor Zborníka SNM – Etnografia. Venoval sa problematike vývoja a vzťahov medzi nížinným panónskym a karpatským domom, najmä v slovensko-moravskej oblasti. S témou staviteľstva súvisia aj štúdie k sídelným typom a ku tvorbe koncepcie múzea ľudovej architektúry. Z oblasti muzeológie popri problematike múzeí v prírode rozvíjal problematiku dejín a teórie etnomuzeológie.
doc. PhDr. Ľubica DROPPOVÁ, CSc., 1967 – 2000 Univerzitné štúdium ukončila v roku 1958 ako promovaná historička diplomovou prácou Jarmočná pieseň na západnom Slovensku. Touto prácou i viacerými ďalšími štúdiami otvorila a rozpracovala problematiku jarmočných piesní na Slovensku. V roku 1967nastúpila ako odborná asistentka na Katedru etnografie a folkloristiky FiF UK v Bratislave, kde pracovala do roku 2003. Aj po odchode do dôchodku pokračovala v pedagogickej práci. Na organizačnej práci katedry sa podieľala ako jej tajomníčka a sedem rokov na poste vedúcej katedry. Výraznou mierou sa podieľala po roku 1989 na prestavbe štúdia etnológie na Filozofickej fakulte UK a na tvorbe nového študijného programu.
Vo svojej bádateľsko-teoretickej práci sa Ľ. Droppová venovala problematike výskumných metód, pričom uplatňovala využitie sociometrických metód. Zamerala sa na témy a žánre folklóru, ktorým dovtedajšia folkloristika na Slovensku nevenovala dostatočnú pozornosť – poloľudová tvorba, robotnícke piesne, reflexia historických udalostí v piesňovej tvorbe, banícky folklór, folklór v masmédiách, súčasný život folklóru. Je autorkou kapitoly o umelej a zľudovenej piesni v Československej vlastivede z roku 1968, vydala monografiu o piesňach so sociálnou tematikou a je autorkou samostatných kapitol o piesňovom a rozprávačskom repertoári v lokálnych a regionálnych monografiách. Bola spoluriešiteľkou viacerých vedeckých projektov na pôde Katedry etnografie a folkloristiky FiF UK i v spolupráci s Národopisným ústavom SAV. Poznatky a skúsenosti z terénnych výskumov a výsledky svojej bádateľskej práce Ľ. Droppová zužitkovala v popularizačnej činnosti – pripravila viacero relácií pre rozhlas i televíziu, podieľala sa na príprave metodických materiálov pre mimoškolskú činnosť detí a mládeže.
doc. PhDr. Emília HORVÁTHOVÁ, CSc., 1979 – 1996 Jej počiatočné vyše dvadsaťročné obdobie vedeckej práce bolo spojené s Národopisným ústavom SAV v Bratislave. Sem nastúpila už počas svojho štúdia (1951) a pôsobila tam až do roku 1978. Tu dizertačnú prácu o histórii Cigánov obhájila v roku 1962. Neskôr bola publikovaná ako knižná monografiu pod názvom Cigáni na Slovensku (1964). Stala sa tak priekopníčkou na Slovensku a postupne aj medzinárodne uznávanou odborníčkou na problematiku Cigánov – Rómov. Neskôr sa jej dominantnou témou stalo štúdium duchovnej kultúry (obyčaje, demonológia, povery, kozmogónia, liečenie), a to aj v širších slovanských kontextoch, pričom dôsledne uplatňovala historicko-porovnávaciu metódu. V roku 1975 sa stala externou a od roku 1978 – internou vedúcou Kabinetu etnológie FiF UK, kde sa v roku 1978 habilitovala za docentku v oblasti národopisu. Stále sa venovala výskumom a štúdiu obyčajových tradícií, výsledkom čoho bola publikácia Rok vo zvykoch nášho ľud(1986) – ako prvé syntetické spracovanie kalendárnych zvykov Slovenska. Z oblasti teórie sa venovala kategórii tradície a etnickým kategóriám. Emília Horváthová patrila v svojej generácii k najvýznamnejším a najproduktívnejším osobnostiam.
doc. PhDr. Magdaléna PARÍKOVÁ, CSc., 1969
doc. Mgr. Attila KOVÁCS, PhD., 1999 – 2003
doc. PhDr. Michal SLIVKA, CSc., 1996 – 1998
(Visited 178 times, 1 visits today)